História mesta Šahy
Šahy sa rozprestierajú na západnom okraji Ipeľskej kotliny, pri rieke Ipeľ, na štátnej hranici s Maďarskom. Podnebie je tu suché a teplé, s dlhými letami a pomerne krátkymi zimami. Zrážok je menej ako by si to vegetácia žiadala.
Archeologické nálezy svedčia o osídlení Šiah a ich okolia už v staršej dobe kamennej. Plynulý rad nálezov od staršej doby bronzovej až po slovanské osídlenie hovorí o strategickom význame polohy mesta, ale aj o klimatických podmienkach vhodných najmä pre rozvoj poľnohospodárstva.
Po vzniku uhorského štátu sa okolie Šiah stalo významným kryštalizačným centrom vzniku kráľovskej župy Hont. V 11. až 13. storočí v nej vedúcu úlohu hral feudálny rod Hunt-Poznanovcov. V tom čase aj Šahy ako poddanská obec patrili Hontianskemu hradu. Prvé písomné zmienky o jestvovaní osady Saag sú z roku 1237 a sú v listine Bela IV. V roku 1237 král' Belo IV. daroval šahanský mlyn a čast' pozemkov ostrihomskej kapitule. Význam Šiah stúpol v nasledujúcom roku 1238, keď tu bán Martin z rodu Hunt-Poznanovcov založil kláštor rehole premonštrátov. Kláštor od svojho vzniku až do tureckej okupácie v polovici 16. storočia mal veľký význam pri rozvoji vzdelania a zároveň pôsobil aj ako hodnoverné miesto (stredoveký verejný notariát). V susedstve kláštora sa Šahy napriek častým vojnovým a živelným pohromám vyvíjali ako poddanské mestečko. Mali už v roku 1266 mýto a v r. 1275 ich obyvatelia boli oslobodení od platenia daní a ubytovania vojska. Významné mestské výsady (právo na jarmok a právo meča) dostali Šahy od kráľa Žigmunda v rokoch 1405 a 1407.
Neskorší vývoj mesta pribrzdili vnútorné boje v Uhorsku v 15. storočí a najmä turecké vojny v 16. a 17. storočí. Kláštor bol v roku 1546 premenený na protitureckú pevnosť. Mnísi z neho odišli a rád premonštrátov sa už nikdy do Šiah nevrátil. V rokoch 1552- 1593 a 1626- 1685 patrili Šahy k územiu priamo okupovanému Turkami. Dlhé obdobie tureckých vojen a stavovských povstaní znamenalo pre obyvatelľov často sa opakujúce rabovačky Turkov i protitureckých vojsk, morové epidémie a celkovú stagnáciu.
Od doznenia posledného stavovského povstanla v r. 1711 až do začiatku 19. storočia Šahy iba pomaly prekonali dôsledky viac ako 150 rokov vojen. Vyvíjali sa ako poddanské mestečko patriace jezuitom z Banskej Bystrice. Správa jezuitských majetkov sídlila v bývalom kláštore. Dokumenty z polovice 18. storočia svedčia o ťažkých robotných povinnostiach tunajších poddaných. Z niekdajších mestských výsad ostali iba dva jarmoky ročne.
V zaostalých pomeroch južného Hontu predstavovali Šahy aj tak významné obchodné a čiastočne aj remeselné stredisko. Začiatkom 19. storočia (1806) ich význam ako administratívneho strediska vel'mi stúpol. Preložili sem sídlo Hontianskej župy. Už predtým tu bola zriadená dôležitá poštová stanica (1750) a štátny sklad soli (1796).
Do konca 19. storočia Šahy postupne stratili svoj dedinský charakter. V ich obyvateľstve postupne prevládli remeselníci, obchodníci a zamestnanci župných úradov. Mestský charakter Šiah bol zvýraznený aj vznikom kultúrnych a spoločenských inštitúcií regionálneho charakteru už pred polovicou 19. storočia. Župný dom (dnešný mestský úrad) bol dokončený v roku 1857. Vznikli aj nasledovné inštitúcie ako Hontianske kasíno (1834).
Významnou epizódou v dejinách mesta sa stali revolučné roky 1848-1849. Mnohí obyvatelia Šiah, najmä z prostredia župných úradníkov hrali významnú úlohu v protihabsburgskej a protifeudálnej maďarskej revolúcii. Avšak Šahy sú navždy spojené aj s menom slovenského revolučného básnika Janka Kráľa. Spolu s priateľom Jánom Rotaridesom tu bol väznený za radikálne presadzovanie revolučných a národných požiadaviek medzi slovenskými roľnikmi vo východnej časti Hontu.
Obraz Šiah ako malého vidieckeho mestečka nám z obdobia tzv. Bachovho absolitizmu (1854) zachovala veľká česká spisovatel'ke Božena Némcová.
Hospodársky a spoločenský život v meste zaznamenal oživenie po rakúsko-maďarskom vyrovnaní r. 1867, ale hlavne od polovice 1870-tych rokov. Mestský charakter Šiah zdôraznilo aj vybudovanie celého radu výrazných, väčšinou úradných budov v centre mesta od polovice 19. storočia do 1. svetovej vojny. Boli postavené sporiteľňa (1867), meštianska dievčenská škola (1872), pošta (1898), mestský park aj s námestím (1898), Hontianske múzeum (1902), športový klub IFC (1902), verejné osvetlenie (1903), gymnázium (1913). Vznikli nové inštitúcie (medzi nimi niekoľko peňažných ústavov), regionálna tlač a v septembri 1886 sa Šahy cez Čatu napojili na uhorskú železničnú sieť. V roku 1891 bola železničná trať predĺžená do Balašských Ďarmôt (Balassagyarmat, Maďarsko) a v r. 1899 do Krupiny.
V tomto období pod vplyvom rýchleho rozvoja dopravy, obchodu, remesiel a priemyslu plynule rástol počet obyvateľstva mesta (1880:2755, 1900:3710 a 1910:4206 obyvateľov).
Po štyroch ťažkých rokoch 1. svetovej vojny (1914-1918) sa Šahy stali pohraničným mestom v novovzniknutej ČSSR. Do administratívnej reformy k 1. januáru 1923 však ostali sídlom Hontianskej župy. K najcennejším revolučným tradíciám rokov pôsobenia ohlasu VOSR a vzniku ČSR patrí krátke obdobie existencie diktatúry proletariátu v júni 1919. Šahy boli sídlom župných, okresných a mestských orgánov Maďarskej republiky rád a vychádzala tu aj revolučná tlač.
V súvislosti s administratívnou reformou k 1. januáru 1923 Šahy prestali byť sídlom župy. Mesto sa však aj v nových podmienkach buržoázno-demokratickej I. ČSR rozvíjalo. Nápadný je najmä jeho demografický rast. Kým v r. 1921 malo 4698 obyvateľov, v r. 1930 tu žilo už 5804 obyvateľov (tento počet obyvateľstva Šahy opät' dosiahli a prekročili až v polovici 1970-tych rokov). Za I. ČSR tu vzniklo viacero nových inštitúcií a spolkov. Kultúrny a spoločenský život mesta sa výrazne zdemokratizoval.
Sociálna nespravodlivosť a nerovnosť, kapitalistické vykorisťovanie a iné neduhy buržoázneho zriadenia však pretrvávali naďalej. Na čele boja proti buržoázii stáli aj v Šahách komunisti. Miestna organizácia KSČ v Šahách bola založená na jar r. 1924. V nasledujúcich rokoch sa Šahy stali jedným z významných stredísk revolučného robotníckeho a komunistického hnutia na južnom Slovensku. K dlhoročným aktívnym funkcionárom KSČ v Šahách v rokoch 1924-1938 patrili súdruhovia V. Varga, V. Schéri, Ľ. Šukerek a ďalší. Silný vplyv KSČ sa tu prejavil aj vo výsledkoch volieb v rokoch 1925 a 1927. Komunisti viedli šahanských proletárov do boja za vyššie mzdy, za zlepšenie pracovných a životných podmienok. Počet a bojovnosť verejných zhromaždení, demonštrácií a protestných schôdzí KSČ stúpol najmä v rokoch hospodárskej krízy a nezamestnanosti v 1929-1933. Pamätná bola napr. demonštrácia asi 300 nezamestnaných v centre mesta v r. 1932, rozohnaná políciou.
Významný bol aj podiel komunistov zo Šiah a okolia na obrane republiky protifašistickému nebezpečenstvu a iredente v rokoch 1933-1938. V týchto rokoch nastalo v meste určité hospodárske oživenie, ktoré súviselo s výstavbou pohraničných opevnení a stratégickej cesty Bratislava - Lučenec - Mukačevo.
Po mníchovskom diktáte, ešte pred viedenskou arbitrážou boli Šahy 11. októbra 1938 ako prvé mesto na južnom Slovensku okupované horthyovským Maďarskom. Na okupovanom území bola do konca r. 1938 vyhlásená vojenská diktatúra a začalo sa prenasledovanie všetkých pokrokových síl, hlavne komunistov, ale aj každého občana, ktorý prejavoval sympatie k Československu. Po nútenom odchode viac ako 700 Slovákov a Čechov bol počet obyvatel'ov Šiah v roku 1940 takmer o 600 menší než v r. 1930 (5027 ľudí). V rokoch druhej svetovej vojny si ďalšie stovky obetí vyžiadala účasť Maďarska vo vojne po boku hitlerovského Nemecka a najmä prenasledovanie občanov pre ich rasovú príslušnosť. Toto vyvrcholilo masovými deportáciami viac ako 900 šahanských židov v rokoch 1942-1944. Fašistickú genocídu z nich prežila len nepatrná časť.
Odpor proti horthyovskému režimu aj v Šahách organizovali hlavne predvojnoví členovia KSČ. Ich činnosť bola nesmierne sťažená nielen policajným terorom, ale aj nacionalistickými ilúziami časti obyvateľov mesta, zvlášť v prvých rokoch okupácie.
Zásobovacie ťažkosti, policajný teror a vojnová hystéria sa najviac vystupňovali v druhom polroku 1944. V októbri 1944 moc v Maďarsku prebrala extrémna fašistická a pronemecká Strana šípových krížov (nyilaši). Ich hrôzovláda v Šahách však trvala len do 13. decembra 1944. V skorých ranných hodinách tohoto dňa jednotky 2. ukrajinského frontu Sovietskej armády po krvavých bojoch pred mestom a priamo v jeho uliciach priniesli Šahanom slobodu.
Pokusy Nemcov o znovudobytie Šiah v nasledujúcich dňoch boli odrazené a Šahy sa stali východiskom pre víťazný postup Sovietskej armády až po Hron, na čiare Tlmače-Júr nad Hronom-Štúrovo.
Už v prvých dňoch po oslobodení bola z iniciatívy sovietskeho veliteľstva obnovená aj civilná správa mesta. Významné miesto v nej mali - popri iných demokraticky orientovaných občanoch - aj komunisti. Bol vytvorený aj Protifašistický výbor, neskôr aj okresná a miestna správna komisia. Povojnová obnova života, najmä dopravy, obchodu, zdravotníctva a slovenského školstva sa začala už v januári 1945. Napriek ťažkým začiatkom bola veľmi úspešná. Svedectvom toho boli aj oslavy 1. mája 1945, na ktorých za mohutnej účasti pracujúcich odhalili dva pomníky padlých hrdinov Sovietskej armády. Ich historická hodnota okrem časového prvenstva na území ČSSR spočíva aj v tom, že ich vybudovali stavebné jednotky 2. ukrajinského frontu.
Šahy patrili v období 1945-1949 do okresu Krupina (podobne ako za I. ČSSR). Bola tu však obnovená tzv. expozitúra ONV,takže aj v povojnových rokoch plnili väčšinu funkcií okresného mesta. V rokoch po oslobodení aj tu pokrokové sily bojovali za realizáciu opatrení Košického vládneho programu - za očistu verejného života, za konfiškáciu nepriateľského majetku a za znárodnenie. V zložitých podmienkach pohraničného mesta tu na čas získali prevahu prívrženci Demokratickej strany, čo sa prejavilo napríklad aj v sabotovaní pozemkovej reformy- parcelácie veľkostatku rožňavskej kapituly.
Umelecky pôsobivým zobrazením života Šiah po oslobodení sú romány zaslúžilého umelca Ladislava Baleka Pomocník a Agáty. Prvý z nich bol zdramatizovaný a sfilmovaný a oba boli preložené do viacerých cudzích jazykov. Povojnové peripetie Šiah-juhoslovenského pohraničného mestečka sa tak dostali do centra pozornosti stredoeurópskej verejnosti a stali sa symbolom premien, ktorými po oslobodení prešlo celé južné Slovensko.
Po Februárovom víťazstve robotníckej triedy v roku 1948 sa veci pohli k lepšiemu aj v Šahách. Boli odvolaní predstavitelia reakcie v miestnych orgánoch, na bývalom cirkevnom veľkostatku zriadili Štátne majetky n. p. Šahy a od 1. januára 1949 bol z okresu Krupina vyčlenený samostatný okres Šahy (v kraji Banská Bystrica).
V období prvých dvoch päťročníc v meste nastal celý rad významných pozitívnych zmien. Rozvinula se výstavba a oprava ciest, mostov a ulíc, začala sa výstavba kanalizácie. Rozšírila sa verejná doprava (v r. 1949 vznikol závod ČSAD), v r. 1950 sa socializovali služby-bol založený Hostiteľský a dopravný kombinát. Vznikli aj ďalšie malé závody - napr. v r. 1953 sa začala výroba betónových prefabrikátov v závode ZIPP a výroba v novej mliekárni (neskôr MILEX). V tom istom roku sa organizačne osamostatňuje aj Okresný stavebný podnik v Šahách. V roku 1952 76 malých a stredných roľníkov v Šahách si založilo JRD, ktorého prvým predsedom sa stal František Makray.
Po Februárovom víťazstve KSČ v duchu zásad leninskej národnostnej politiky sa doriešila v r. 1949 aj otázka štátneho občianstva obyvateľov maďarskej národnosti. V tom istom roku v Šahách vznikla aj mestská organizácia kultúrneho spolku maďarských pracujúcich CSEMADOK, členská organízácia NF ČSR. Boli obnovené maďarské školy prvého cyklu, v r. 1954 bolo založené gymnázium a v r. 1956 poľnohospodárska technická škola s maďarským vyučovacím jazykom.
Rozvoj mesta bol zvlášť markantný koncom 1950-tych a v prvej polovici šesťdesiatych rokov. V r. 1958 bol odovzdaný do používania nový dom služieb. V jeho moderných priestoroch umiestnili celý rad dôležitých prevádzkární, ktoré slúžili obyvateľstvu. Dnes je budova z časti neobsadená a je v súkromných rukách. Neďaleko vyrástla aj nová pekná budova pošty. V starej poštovej budove bola v r. 1958 zriadená Učňovská škola. V tom istom roku bola založená aj Hudobná škola v Šahách (teraz Ľudová škola umenia), ktorá aj napriek finančným ťažkostiam funguje dodnes. V roku 1960 boli pracovné príležitosti rozšírené o nový závod Strojstav Šahy (v roku vzniku zamestnával 74, v r. 1980 už 311 pracovníkov). Boli zriadené aj dve nové výrobne okresného podniku Temos, ktorý po územnej reorganizácii v r 1960 prebral aj väčšinu prevádzok bývalých Komunálnych služieb v Šahách. V roku 1960 Šahy prestali byť sídlom okresu. V tomto roku mali 4975 obyvateľov, to znamená, že ani napriek 15 úspešným rokom povojnového budovania nedosiahli stav obyvatel'stva z roku 1930.
Šahy aj naďalej plnili úlohu významného regionálneho výrobného, obchodného, školského a kultúrneho centra. Svedčí o tom aj plynulý rast hromadnej autobusovej dopravy ČSAD, pre ktorú v centre mesta už v r. 1959 vybudovali v tom čase modernú autobusovú zastávku a čakáreň. Hospodársky význam Šiah stúpol po vybudovaní prvého socialistického diaľkového ropovodu Družba v roku 1962. Zo šahanského závodu Ropovod (dnes Transpetrol a.s.) prúdili dodávky ropy pre národné hospodárstvo ČSSR i susednej MĽR. V súčastnosti Transpetrol a.s. zamestnáva najväčší počet obyvateľstva z okolia. Otázku ženskej zamestnanosti v Šahách riešil závod Pleta, ktorý začal výrobu s 84 pracovníkmi v roku 1965 (v r. 1985 mal tento závod 650 zamestnancov). Dnes tam pracuje pomerne menej ľudí a závod prešiel do súkromných rúk.
V súvislosti s administratívnou reformou v r. 1960, odkedy mesto patrí do okresu Levice, v Šahách vznikol Mestský národný výbor (miesto dovtedajšieho MNV) a postupne zriadili celý rad mestských inštitúcií napr. Mestskú osvetovú besedu, neskôr MsOS, Mestskú knižnicu, Mestský dom pionierov a mládeže Janka Kráľa, Technické služby mesta atď.). V kultúrnom živote mesta v uvedených rokoch vzniklo niekoľko spevokolov, divadelných a literárno-dramatických skupín (súborov). Usporiadaním prvého ročníka Hontianskych slávností v roku 1965 bola založená významná šahanská kultúrna tradícia. Slávnosti vznikli a udržujú sa vďaka širokej základni rozličných kultúrnych telies priamo v meste.
Nový rozmach bytovej výstavby (spolu s občianskou vybavenosťou), priemyslu, poľnohospodárstva, školstva a kultúry nastal v období po XIV. zjazde KSČ. Od roku 1971 v Šahách dali do užívania resp. vybudovali novú pekáreň, vodovod, polikliniku, hotel Blankyt, predajňu priemyselného tovaru a iné objekty. Vyrástli obytné súbory Stred a Sever (spolu 1040 nových bytov), na ktorých boli vybudované aj objekty služieb, obchodu a materské školy. V roku 1980 bola odovzdaná do užívania nová budova slovenského a maďarského gymnázia vybudovaná nákladom 23 mil. Kčs a v r. 1984 22-triedna základná škola vybudovaná nákladom 22 mil. Kčs. V starej budove gymnázia zriadili novú školu Osobitné odborné učilište v Šahách.
Na úseku dopravy bol v sedemdesiatych rokoch rozšírený a prebudovaný cestný ťah č. 35 na úseku štátna hranica-Šahy-Dudince, rozšírili hraničný prechod a motorest. Štátne orgány venovali mimoriadnu pozornosť rozšíreniu a modernizácii hraničného prechodu v Šahách v tom čase. V roku 1986 mali Šahy okrem tradičného železničného spojenia na trati Štúrovo - Zvolen približne 30 autobusových spojov ČSAD vo všetkých smeroch, z toho jeden medzinárodný (Nitra - Budapešť) a štyri diaľkové expresné spoje do Bratislavy. V polovici sedemdesiatych rokov dozreli veľké zmeny aj v socialistickom poľnohospodárstve. Už v roku 1974 sa JRD Šahy spojilo s tromi prímestskými JRD (Tešmak, Presel'any n/Ipľom a Vyškovce n/Ipľom) v integrované JRD Červená zástava. Od r. 1982 - po prebratí pozemkov ŠM Šahy - toto družstvo hospodárilo na viac ako 3500 hektárov poľnohospodárskej pôdy.
Rast mesta bol stimulovaný aj integráciou prímestských obcí. V roku 1980 boli k Šahám administratívne pripojené obce Hrkovce a Preseľany nad Ipľom, v roku 1986 Tešmak. V ostatných rokoch bol priemysel Šiah rozšírený o novú výrobňu n. p. Tesla Piešt'any v Hrkovciach, z ktorej perspektívne mal vzniknúť závod so 400 zamestnancami.
Pre pohnutú históriu Šiah je príznačné, že obrovské vojnové straty na obyvateľstve sa vyrovnali až v polovici 1970-tych rokov. V r. 1980 malo mesto 8036 obyvateľov. K 1. januáru 1987 mali Šahy (s integrovanými obcami) 8572 obyvateľov.
V duchu záverov XVII. zjazdu KSČ sa uskutočnili i voľby do orgánov štátnej moci v roku 1986. Bol prijatý smelý program do budúceho volebného obdobia na roky 1986 - 1990. V záujme ďalšieho zveľaďovania mesta Mestský národný výbor vynakladal úsilie na skvalitnenie služieb obyvateľstvu, hlavne cestou Drobnej prevádzkárne MsNV, skvalitnením služieb miestnych podnikov ako sú Technické služby, TEMOS a Okresný podnik komunálnych služieb.
Uskutočnila sa výstavba ďalších bytových jednotiek v asanovanej časti ulíc Janka Kráľa, Tabánskej a časti Mlynskej ulice, výstavba plážového kúpaliska - areálu zdravia (kde sa doteraz preinvestovalo veľa financií a stále to nie je ono, možno by s tej sumy mohol byť už dávno postavený plavecký bazén), domu smútku, ďalej rozšírenie zelene, úprava komunikácií, sociálnych zariadení a rozšírenie vodovodu.
Zo združených prostriedkov sa plánovala výstavba nového kultúrneho domu. Dodnes k tomu nedošlo a základy kultúrneho domu tak pre naše deti vytvorili pekný pomník a miesto, ktoré špatí výzor mesta.
Výstavbou nového mostu cez rieku Ipeľ na konci ul. Janka Kráľa smer JRD sa skrátila cesta v smere Preseľany nad Ipľom .
V záujme zvýšenia zamestnanosti MsNV chcel získat' do mesta ďalší závod . Jednalo sa o závod Výpočtovej techniky podniku Banská Bystrica. Nestalo sa tak.
Začala sa individuálna bytová výstavba v časti mesta Psí vrch, ktorá aj v súčastnosti po odpredaji stavebných pozemkov mestským úradom pomali napreduje.
Závod Pleta n. p. plánoval zvýšenie stavu zamestnancov do roku 1990 na 1000 pracovníčok, ako i investičnú výstavbu a zveľadenie závodu čiastkou 90 mil. korún. Obdobne tomu bolo aj v závode Tesla v časti Hrkovce. Bohužiaľ ktomu nedošlo.
Po tzv."zamatovej revolúcii" v roku 1989 skoro všetky významné podniky zanikli a veľká časť obyvateľstva ostala bez práce. Pomaly sa začalo rozvíjať súkromné podnikanie, ktoré umožnilo časti obyvateľstvu sa zamestnať, no je tu stále málo pracovných príležitostí.
V roku 1998 využili Hrkovce svoje právo znovu a osamostatniť.
Pomalý rozvoj podnikania poukazuje na krízu, v ktorej sa celá spoločnosť nachádza. No postupnou usilovnou snahou a prácou obyvateľstva sa mesto bude snažiť o budúcu hospodársku a kultúrnu prosperitu.
Hlavným cieľom by mal byť rozvoj súkromného podnikania a rozvoj cestovného ruchu, ktorý by do nášho mesta prilákal turistov a s tým aj spojené finančné prostriedky.